Nie všetko o človeku sa dá napísať do profesijného životopisu.
Za pracovnými pozíciami, titulmi a projektmi je vždy oveľa hlbší príbeh – rodina, priatelia, rozhodnutia, miesta, ktoré človek spoznal, a skúsenosti, ktoré ho formovali. Toto je ten môj.
Mojou veľkou inšpiráciou je Marcus Aurélius, rímsky cisár, ktorý napriek svojej obrovskej moci a bohatstvu ostal hĺbavým človekom uvažujúcim nie len o sebe, ale v kontexte celého ľudstva a prírody. Priviedla ho k tomu stoická filozofia, ktorá je aj pre mňa filozofickou oporou môjho videnia sveta a chápania zmyslu života.
Detstvo na Orave
Prvých 9 rokov života som prežil v Dolnom Kubíne. Moji rodičia pochádzali z Ružomberka a Kraľovian a ich predkovia tu žili celé generácie. Bývali sme v poslednom činžiaku v meste. Hneď za ním začínali lúky a lesy plné kvetov a zvierat. Z okna som mal výhľad priamo na majestátny vrchol Veľkého Choča. Bolo to krásne detstvo. S kamarátmi sme boli stále vonku, v prírode, hrali sme sa na partizánov, kopali bunkre, liezli na stromy a v neďalekom potoku chytali pstruhy. S rodičmi sme často chodili na turistiku. Myslím, že práve v tomto období vznikla moja láska k prírode, ktorá ma formovala po celý život.
Začínam odznova
Keď som mal 6 rokov, narodila sa moja sestra. Veľmi rýchlo sa zistilo, že má vrodenú vadu sluchu – nedoslýchavosť. Ak človek od detstva nepočuje, nenaučí sa ani rozprávať, čo často vedie k ďalšiemu mentálnemu zaostávaniu. Jediná šanca ako zvrátiť tento vývoj, bol špecializovaný prístup pedagógov. Jediná škola pre nepočujúcich však bola v Lučenci. Na druhom konci republiky. Aby 3-ročné dieťa nemuselo vyrastať na internáte, odlúčené od rodiny, rozhodli sa moji rodičia presťahovať do Lučenca. Bola to pre nás veľká trauma. Vytrhlo nás z nášho domova, z nášho prirodzeného prostredia, kde sme boli šťastní. Dnes viem, že moji rodičia touto obetou zachránili jeden ľudský osud. Moja sestra dnes hovorí 3 jazykmi a má šťastný rodinný život.
Prišiel som o všetkých kamarátov, musel som začínať odznova. V Lučenci bola úplne iná atmosféra ako na Orave. Žiadne hory, silný maďarský sentiment, atď. Spomínam si, aký som bol vtedy z toho nešťastný. Na druhej strane nás to ako rodinu veľmi zomklo a vytvorilo v nás silný pocit spolupatričnosti.
Stal sa zo mňa introvert. Našiel som si síce nových kamarátov, ale nebolo to ono. Stále som sa cítil osamelý, hoci okolo mňa bolo plno iných detí. Objavil som mestskú knižnicu. Až do 14 rokov to bol môj svet. Veľmi rýchlo som prečítal úplne všetky knihy v detskom oddelení. Musel som uprosiť knihovníčku, aby ma pustila aj do oddelenia dospelých. Bavili ma najmä dobrodružné, objaviteľské príbehy. Námorníci, polárnici, cestovatelia. Ale aj krásnu literatúru som mal rád. Dodnes veľa čítam. Filmy takmer vôbec nepozerám.
Bavil ma aj šport. Navštevoval som športovú triedu s atletickým zameraním. Darilo sa mi najmä vo vrhu guľou a skoku do výšky. Mal som však hendikep v podobe silnej krátkozrakosti a kolektívne loptové hry som proste nemohol hrávať, pretože sa mi vždy rozbili okuliare. To len posilňovalo moje sklony k introvertnosti.
Šachové obdobie
Nastúpil som na gymnázium a začala sa šachová fáza môjho života. Úplne som tej hre prepadol. Celé noci som trávil zahrabaný v šachovej literatúre. Založil som na gymnáziu šachový krúžok a stiahol k tejto záľube zopár spolužiakov. Už po dvoch rokoch naše družstvo bojovalo o prvé miesto na celoštátnych školských šachových majstrovstvách. Hoci som na to ešte nemal vek, hral som aj za mužov za mestský šachový klub, ktorý v tom čase hral krajskú súťaž. Spätne si myslím, že toto obdobie pozdvihlo moje slabé sebavedomie. Obyčajný chlapec z chudobnej rodiny „prisťahovalcov“ porážal miestnych šachových majstrov. Zistil som, že úspech je možný. Že úspech nie je o šťastí, o talente. Dá sa dosiahnuť usilovnou prácou a nadšením pre vec. Takto ubehlo 9 rokov v Lučenci. Už nikdy som sa sem nevrátil.
Na štúdiách v Bratislave
Na vysokú školu som odišiel do Bratislavy. Matematicko-fyzikálna fakulta. Učiteľstvo matematiky a fyziky. Prvé tri roky sme mali spoločné s vedeckými smermi. Posledné dva roky pribudla pedagogika. Veľmi ma to bavilo. Tešil som sa na učiteľské povolanie. Vytriezvenie prišlo, keď som hneď po štátniciach hľadal prvé zamestnanie. Bolo tesne po revolúcii. Na gymnáziu mi ponúkli plat 5000 korún. Už sme chodili s mojou terajšou manželkou a chceli sme si založiť rodinu. Z takéhoto platu nebola šanca ju uživiť. Nemali sme skoro nič. Brigádoval som na stavbách. Zbierali sme zálohované fľaše a nosili knihy do antikvariátu.
Dnes sa to zdá detinské, ale vtedy bola iná doba. Nebol internet. Informácie sa získavali veľmi ťažko. Kdesi som čítal v novinách, že dobré platy vraj majú audítori účtovných závierok. Ani som poriadne nevedel čo to je, ale zistil som, že sa to študuje na Ekonomickej univerzite. Tak som sa tam prihlásil. Urobil som nejaké diferenčné skúšky a nastúpil rovno do 4. ročníka. Za dva roky som dokončil štúdium v odbore Audítorstvo a informačné technológie. V tom čase som sa už aktívne venoval horolezectvu a dokázal som sa uživiť výškovými prácami. Natierali sme mosty, stožiare vysokého napätia, umývali okná na výškových budovách a tak podobne.
Konzultant, audítor a manažér
V poslednom ročníku som našiel v škole na nástenke inzerát, že nadnárodná audítorská spoločnosť hľadá brigádnikov. Nastúpil som tam, aby som zbieral skúsenosti. Mal som obrovské šťastie v tom, že to nebola tá mega veľká spoločnosť z big five ako napríklad KPMG, …. Navyše bratislavská pobočka bola relatívne malá. Dostal som sa tak blízko ku všetkým aspektom práce audítora a daňového poradcu. Úplne ma to pohltilo. Bežne som pracoval aj 14 hodín denne. Som vďačný svojej manželke, že zvládala starostlivosť o našu čerstvo narodenú dcéru. Umožnila mi tak rýchlu kariéru. Už po dvoch rokoch som viedol audítorské tímy, hoci som nemal oficiálnu okrúhlu pečiatku. Mali sme zaujímavých klientov. OMW, Porsche, BILLA, VÚB, … Zanedlho ma firma nasadzovala na najkomplikovanejšiu časť audítorskej práce – konsolidované účtovné závierky. Robili sme aj ekonomicko-právne analýzy investičných projektov. Bol som vedúci tímu pri vypracovaní takejto analýzy pre rakúsky energetický koncern, ktorý sa chcel na Slovensku etablovať v oblasti centrálneho zásobovania teplom. Po prezentácii výsledkov analýzy sa rozhodli vstúpiť na slovenský trh a mňa si vybrali na pozíciu ekonomického riaditeľa. Za dva roky som sa stal predsedom predstavenstva tohto koncernu v jeho slovenskej vetve. Riadil som holdingovú spoločnosť, pod ktorou bolo 9 dcérskych spoločností. Boli to spoločné podniky s mestami, kde naša firma mala manažérsku majoritu. Najväčším z tých miest bola Banská Bystrica a preto sme aj holding umiestnili práve do tohto mesta. Tak som sa po 9 rokoch v Bratislave ocitol v Slovenskej Ľupči. Aby som opäť stmelil rodinu, kúpili sme rodičom byt v Banskej Bystrici aby neboli sami v cudzom meste a boli bližšie k vnúčatám.
Dnes je táto spoločnosť známa pod názvom STEFE. Nebola to obyčajná prevádzka teplární. Naštartovali sme na Slovensku zrejme pilotný projekt EPC – Energy Performance Contracting. Pointa spočíva v tom, že založíme s mestom spoločný podnik, kde mesto vloží do majetku infraštruktúru tepelného hospodárstva a my zaistíme financie potrebné na rekonštrukciu a poskytneme know-how na prevádzku, čím sa dosiahne efektívnejšia (lacnejšia) výroba tepla. Investované prostriedky sa budú splácať z dosiahnutých úspor a nebudú teda mať vplyv na rast cien tepla pre obyvateľov. Veľká časť mojej práce spočívala v rokovaniach s primátormi či celými mestskými zastupiteľstvami pri zakladaní týchto spoločných podnikov. Okrem toho som bol priamo zodpovedný za investície v hodnote rádovo stoviek miliónov korún.
Bolo to náročné obdobie transformácie slovenskej ekonomiky spojené s prechodom na voľnú tvorbu cien v mnohých monopolných sektoroch. Naša firma sa priamo podieľala aj na tvorbe legislatívy v tejto oblasti. Bolo to náročné aj pre mňa ako pre človeka. Narodilo sa nám druhé dieťa. Cítil som, že musím zvoľniť a zmeniť tento životný štýl.
S kožou na trh – podnikateľ
Odišiel som a začal podnikať v oblasti poradenstva pre obnoviteľné zdroje energie. Pracovali sme na projektoch bioplynových staníc a prestavbách uhoľných kotolní na drevnú štiepku. Urobili sme mnoho štúdií realizovateľnosti aj realizácií. Jedným z úspešných projektov, kde sme využili aj financovanie z eurofondov, bola aj prestavba kotolní v obciach v okolí Banskej Bystrice. Poníky, Ľubietová, Králiky, Kordíky, Tajov …
Dnes už viac ako 10 rokov podnikám v oblasti rezidenčných nehnuteľností. Nemám realitnú kanceláriu, ktorá iba sprostredkováva obchod medzi kupujúcim a predávajúcim. My nehnuteľnosti priamo kupujeme, rekonštruujeme a následne predávame. Väčšinou ide o byty alebo rodinné domy. Postavili sme však aj dve bytovky s cca 20 bytmi. Obidve s nájomnými bytmi. Jednu pre obec Kosorína a komerčnú v Slepčanoch. Moja firma je už niekoľko rokov úplne stabilizovaná, s výkonným manažmentom oddeleným od vlastníctva, takže moja každodenná prítomnosť nie je potrebná.
Čo ďalej?
To ma postavilo pred úlohu, kam investovať čas a energiu, ktorých mám stále dosť. Nakoniec som sa rozhodol venovať ich práci pre samosprávu. Nie je to len impulzívne rozhodnutie. Premýšľal som o ňom niekoľko rokov a dôkladne som zvažoval všetky jeho stránky – rodinu, prácu, voľný čas aj stratu súkromia. Pre pochopenie môjho rozhodnutia je potrebné poznať nielen moju profesijnú dráhu, ale aj ďalšie stránky môjho života.
Mimo kancelárie
Dôležitou súčasťou môjho života je vzťah k prírode. Aktívne sa venujem horolezectvu, turistike, skialpinizmu, paraglidingu a horskému bicyklovaniu. Zúčastnil som sa, alebo sám priamo zorganizoval desiatky expedícií po celom svete. Mám vylezené množstvo veľkých skalných stien v stredných horách a mnoho zlyžovaných šesťtisícových hôr. Na Slovensku ťažko nájsť vrchol, na ktorom by som nestál, chodník, ktorým by som nešiel alebo nebicykloval. O týchto výpravách som nafilmoval a vyrobil množstvo dokumentárnych filmov. Niektoré z nich boli premietané aj na rôznych festivaloch horských filmov alebo tematických prednáškach. Ľudia ich nájdu na mojej webovej stránke https://mtbguides.org/filmy/
Nepovedal by som však, že som športovec. Nepoužívam hrudný pás na meranie tepu, neprahnem len po výkonoch. Hľadám skôr dobrodružstvo, objaviteľstvo. Veľmi dôležité je pre mňa priateľstvo, ktoré v horách vzniká a utužuje sa. Výkon vždy len spolu s rozjímaním a hľadaním krásy.
Tento postoj ma celkom prirodzene priviedol k tomu, že som absolvoval niekoľkoročný profesionálny výcvik zakončený udelením licencie medzinárodného horského sprievodcu UIMLA. Jeho súčasťou je aj schopnosť poskytovať prvú pomoc. Zažil som v horách mnoho krízových situácií, ale žiadna z nich neskončila tragicky. Bol som však svedkom viacerých vážnych dopravných havárií, pri ktorých som poskytoval prvú pomoc. Tá najhoršia sa stala práve v našej obci. Aj tieto skúsenosti ma emočne a ľudsky formovali.
Rodina
Veľa času sa snažím venovať rodine. Vychádzam z toho, že práve spoločne strávený čas je to najcennejšie, čo môžeme tomu druhému dať. Preto každý rok spoločne trávime aj dovolenky. Najčastejšie pri mori a pri turistike. Vždy sa snažíme ísť niekam inam. Nikdy sme neboli v žiadnom rezorte, neprespávame v hoteloch. Cestujeme karavanom a využívame kempingy.
Vychovali sme s manželkou dcéru a syna. Snažili sme sa ich viesť k samostatnému uvažovaniu. K vedomiu, že len oni môžu a musia rozhodnúť, akým smerom sa ich život uberie, čomu sa budú venovať. Netlačil som ich k horolezectvu, k šachom, k nasledovaniu mojej životnej cesty. Podarilo sa. Dnes sú z nich samostatní, zodpovední ľudia, ktorí rozhodujú sami o svojom osude. Obaja vyštudovali vysoké školy a pracujú vo svojich oboroch.
Viera a rešpekt
Som katolík, hoci nepatrím medzi pravidelne praktizujúcich veriacich. Viera a náboženská tolerancia sú však prirodzenou súčasťou môjho života. Moja manželka je evanjelička, jedno z našich detí je katolícke a druhé evanjelické. Aj v rodine, z ktorej pochádzam, sa stretávali obe tieto vierovyznania – jeden z mojich rodičov bol katolík a druhý evanjelik. Rešpektujem ľudí všetkých vierovyznaní aj ľudí bez náboženského presvedčenia. Náboženstvo považujem za významnú súčasť našej kultúry a za jeden zo zdrojov hodnôt, ktoré pomáhajú udržiavať súdržnú, ohľaduplnú a zodpovednú spoločnosť.
Voľný čas
K umeniu som si nevybudoval aktívny vzťah. Umenie však považujem za silnú súčasť kultúry a kultúru zase považujem za najdôležitejší tmel, ktorý drží našu spoločnosť pokope. Dôležitou súčasťou môjho myšlienkového sveta je aj premýšľanie o politike a spoločenských témach celkovo. Zaujímam sa aj o históriu, filozofiu, sociológiu a psychológiu.
Spoločenská angažovanosť
Nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany alebo hnutia. Verím, že parlamentná demokracia dokáže z dlhodobého hľadiska najlepšie zabezpečiť prosperitu a šťastný život najväčšiemu počtu obyvateľov. Zároveň si však myslím, že je potrebné ju prispôsobiť výzvam rýchlo sa meniacej doby. Verím v prozápadnú geopolitickú orientáciu Slovenska.
Vidím, že Slovensko ide veľmi zlým smerom. Zaostávame za našimi susedmi takmer vo všetkých oblastiach. Som hlboko sklamaný z vývoja verejného diskurzu, najmä po covide. Z jeho vulgarizácie a spochybňovania faktov. Som nešťastný z fragmentácie spoločnosti a z rastúcej neprofesionality politikov. Mizne rešpekt ku vzdelaniu, prím hrá lacné šoumenstvo. Trápi ma odchod mladých ľudí zo Slovenska. Ich odchodom náš národ prichádza o budúcnosť.
Som presvedčený, že systémové riešenie spočíva v posilnení komunitného života v rôznych neformálnych spolkoch a organizáciách. V prístupe – mysli globálne, konaj lokálne.
V malých komunitách sú ľudia schopní vygenerovať spomedzi seba kvalitných lídrov. Pretože s nimi majú zažitú osobnú skúsenosť. Vo väčšom meradle sa to akosi nedarí. Masy sú pomocou sofistikovaného využitia masmédií ľahko oklamané šikovnými manipulátormi.
Aj preto chcem vystúpiť z bezpečia anonymného davu a prispieť svojimi skúsenosťami k náprave tohto stavu. Kto iný by to mal robiť ak nie ľudia, ktorí nemusia celú svoju energiu venovať uživeniu svojej rodiny. Naše deti raz budú hodnotiť konanie svojich rodičov. Budú sa pýtať. Čo ste urobili preto, aby sa svet zlepšoval?
Prečo chcem byť starostom?
Viem, že nezmením svet. Ale môžem zmeniť aspoň našu obec. Chcem byť starostom, ktorý nebude len reagovať na vzniknuté problémy. Svojou prácou chcem presvedčiť ľudí, že má zmysel zaujímať sa o veci verejné. Že ich trápenia budú vypočuté. Že je možné zlepšiť život v našej obci. Že máme na viac. Že nikdy nesmieme rezignovať. Že nie všetci politici pracujú len pre svoj vlastný prospech. Že stále existujú idealisti ochotní pracovať nie len pre seba, ale aj pre spoločnosť.
O dôvodoch prečo som sa rozhodol kandidovať, hovorím osobnejšie aj v krátkom videu.
[Pozrieť video na YouTube →]